Vyzdobený cintorín

Návštevy cintorína, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych a ich vyzdobovanie vencami a chryzantémami, tiché modlitby a spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nami. To sú činnosti, ktoré charakterizujú každoročne dni na prelome októbra a novembra. Inak to nie je ani v tomto roku. Sviatok všetkých svätých a Dušičky zastavujú aspoň na chvíľu tento náš uponáhľaný život, nútia zaspomínať si i zamyslieť sa nad zmyslom a pominuteľnosťou života. Naši občania si hlboko ctia svojich mŕtvych príbuzných, čoho dôkazom sú aj krásne a bohato vyzdobené hroby na miestnom cintoríne. V nočnej tme cintorín v týchto dňoch žiari svetlom spomienkových sviečok a kahancov doďaleka.

V ďalšej časti môjho príspevku však chcem netradične písať aj o inom, hoci v podobnom duchu. Pokým sme mladí, zdraví a plní síl, zriedkakedy niečo ľutujeme, veď budeme mať ešte dostatok času, aby sme veci napravili. Ale čo keď nie? Nedávno som čítal článok z pera jednej opatrovateľky v domove pre dôchodcov. Skoro každý deň bola v styku so starčekmi a starenkami a počúvala ich pestré životné príbehy, pričom došla k niekoľkým zaujímavým postrehom - čo ľutujú najviac ľudia tesne pred smrťou?

Ľutujem, že som nemal dostatok odvahy, aby som svoj život prežil tak, ako som chcel ja a nie tak, ako to chceli iní.

To je asi najrozšírenejší dôvod ľútosti umierajúcich. Uvedomujú si, že život už prežili a keď sa obhliadnu späť, vidia svoje sny a plány, ktoré zostali len snami a plánmi. Väčšine z nich sa nepodarilo zrealizovať ani polovicu toho, o čom tak túžobne snívali. U jedných bola dôvodom snaha vyhovieť prianiam svojich blízkych alebo známych, u iných proste obyčajná pasivita. Zdravie dáva ľuďom slobodu. K pochopeniu tejto pravdy však bohužiaľ u ľudí dochádza až vtedy, keď to už neplatí.

Ľutujem, že som veľmi veľa pracoval.

Táto ľútosť prevládala hlavne u chlapov. Ponorení do víru fádnej každodennej práce vôbec nevnímali, ako dospievali ich deti, ako oni zostarli, ako sa vytratili ich vzťahy s najlepšími priateľmi.

Ľutujem, že som nemal dostatok odvahy, aby som si priznal svoje city.

Mnohí zo seniorov skrývali svoje skutočné city, len aby zachovali priateľské vzťahy k iným ľuďom. V dôsledku toho zmenili svoj život v sprostredkovanú existenciu a nikdy sa nestali tým, kým by v skutočnosti mohli byť. Mnohé onemocnenia, ktoré sa u nich neskôr objavili, boli dôsledkom práve tej horkosti a pocitu ublíženosti, ktoré sa rozhodli radšej nedať najavo.

Ľutujem, že som neudržoval vzťahy s priateľmi.

Mnohí až v posledných dňoch svojho života pochopili, ako dôležití sú pre nich priatelia. K tomuto poznaniu však vo väčšine prišli príliš neskoro, keď sa už nedarilo priateľov vyhľadať. V rade prípadov si uvedomili, že šnúra drobných všedných záležitostí ich natoľko omotala, že nedokázali nájsť ani chvíľku pre tých, s ktorými sa pôvodne nechceli rozísť až do konca života.

Ľutujem, že som si nedovolil byť viacej šťastný.

Je to zvláštne, ale práve táto je veľmi častá príčina ľútosti. Mnohí ľudia si až na konci svojho života uvedomujú a príjmu fakt, že šťastie je voľba. Celý život sa prispôsobovali bohvie kým vymýšľaným šablónam a žili v zajatí svojich starých zvykov. Uź zaužívaný emociálny a fyzický stav sa im zdal pohodlný – a tým sa stávali jeho otrokmi. Strach zo zmeny ich nútil tváriť sa sami pred sebou i pred inými ako sú so všetkým spokojný a pritom si v hĺbke duše priali na celé ústa sa rozosmiať a pustiť do svojho života istú dávku bláznovstva a hlúposti.

Asi len ťažko sa môže človek žijúci dnes a tu, s vedomím, že celý život má pred sebou, zamyslieť nad podobnými vecami. Zapamätajte si teda túto neskorú ľútosť a snažte sa prežiť každý deň svojho ďalšieho života tak, aby ste neboli vystavení ničomu podobnému.

 jsz


späť